Milé sestry, na jednom z oddelení našej nemocnice (FN Trnava) mi boli položené zaujímavé otázky; nazdávam sa, že by mohli zaujímať viaceré z vás.
To, čo uvádzam, je napísané z pohľadu katolíckej viery. Ak má niekto podobné, alebo aj iné skúsenosti, rád si ich prečítam v komentároch nižšie. V komentári je možné položiť aj iné svoje otázky, ktoré by vás zaujímali…
________
Na oddeleniach našej nemocnice, v izbách na lôžkach, zomrelo už nemálo ľudí.
Tak, ako sú niektoré miesta obdarené tým, že sa na nich rodí obživa a dorába chlieb, iné zasa, že sa na nich ľudia veselia alebo zložia svoje starosti, sú aj miesta, kde ľudia prehodnocujú svoj život, zakúšajú bolesť utrpenia, hľadajú uzdravenie, ale rovnako aj prechádzajú z časnosti do večnosti…
Čo sa deje s ľudskou dušou, ktorá opúšťa telo, svoj pozemský stánok? Kam tieto duše „idú“…?
Dozvedel som sa, že niektoré zdravotné sestry otvárajú na izbách okno, keď pacient zomrie. Kým je okno zatvorené a sú v miestnosti, kde človek zomrel samé, cítia sa nepríjemne (zvláštne?) …
Psychológia? Poverčivosť? Má na to aj kresťanská katolícka viera svoj pohľad?
Dogma Katolíckej cirkvi (učenie, ktoré cirkev katolíkom záväzným spôsobom predkladá veriť ako pravdu zjavenú Bohom) hovorí o tom, že každá duša v okamihu smrti predstupuje pred Boha na osobný súd. Rovnako je od 13. storočia dogmou náuka o posmrtnom očisťovaní (tzv. očistci).
Hoci Sväté písmo priamu zmienku o očistci neobsahuje, predsa len už v Starom zákone nachádzame, že duše, ktoré zomreli v hriechu, potrebujú očisťovanie. K tomu im môže pomôcť modlitba žijúcich. Júda Machabejský nariadil vykonať zmiernu obetu za mŕtvych, aby boli zbavení hriechu (2 Mach 12, 46). Načo by to robil a nechával ešte aj dary a peňažné prostriedky starozákonným kňazom v Jeruzaleme, aby túto obetu za hriechy vykonávali, ak by nemal vieru, presvedčenie, že duše zosnulých očistenie potrebujú?!
Toto presvedčenie nachádzame u mnohých cirkevných otcov, ako boli sv. Augustín, sv. Gregor Veľký či Cyprián. Táto náuka neskôr dostala viditeľnú podobu v slávení spomienky na všetkých verných zosnulých (2.11.), ktorá sa v Cirkvi slávi približne tisíc rokov.
Čo sa deje s dušou opúšťajúcou ľudské telo? Kde putuje?
Podľa svedectiev svätých sa niektoré duše očisťujú aj na zemi. Zväčša je to na miestach, ktoré nejako súviseli s ich životom. Podľa blahoslavenej Kláry Moesovej duše vlažných kresťanov, ktorí zanedbávali nedeľnú omšu, bývajú často po smrti odsúdené stáť pred dverami kostola, a to na dlhé desaťročia.
Iné zjavenia hovoria o dušiach, ktoré si odpykávali tresty za hriechy napríklad vo väzení (prípad istého sudcu) alebo v kláštornej cele (rehoľná sestra). V Denníčku svätej sestry Faustíny sa dozvedáme, ako na chodbe stretávala zosnulú sestru, ktorá ju opakovane žiadala o odslúženie svätej omše. Anna Katarína Emmerichová videla dušu šľachtica, ktorý sa vo vojne dopúšťal ukrutností. Po smrti bol prikovaný reťazou k hore a vysvetľoval, že by sa mu pomohlo odslúžením svätej omše.
Za zmienku stojí aj zjavenie svätej Františky Rímskej (zomrela v roku 1440), podľa ktorej má očistec tri úrovne: „Najspodnejšia je peklu (miesto večného zatratenia) najbližšia, tam majú prístup aj diabli.“ Rovnako sa vyjadrili aj ďalší vizionári. Svätí hovoria aj o tom, že do vrchnejších úrovní očistca majú, naopak, prístup anjeli, ktorí môžu utešovať duše. Anjeli strážni, podľa ich vyjadrení, nosia dušiam v očistci správy o tom, čo sa deje na zemi.
Z výpovedí svätých sa dozvedáme aj to, že Panna Mária chodí do očistca a pomáha dušiam. Svätý Alfonz Mária Ligouri hovorí, že Matka Božia vchádza do očistca na každý svoj sviatok a oslobodzuje mnoho duší. Podľa Kláry Moesovej navštevuje Kristova a naša Matka Mária tie duše, ktoré ju počas života uctievali.
Rada katolíckeho kňaza pre zdravotné sestry
Či niekto okno v nemocničnej izbe (doma) otvorí alebo nie, duši umierajúceho až tak nepomôže. V prípade že mu nejde o vykonanie pasívnej eutanázie (privodením mu zápalu pľúc), alebo o rýchle a zdravé vyvetranie, výmenu čerstvého vzduchu, ktoré je zdraviu veľmi prospešné a odporúčané, ak by to bol len prejav poverčivosti, uškodilo by to ako veriacemu iba tej jeho duši a ako neveriacemu jeho reputácii.
Ak by sa niekto pri takejto odpovedi zadivil a bol by pokrsteným katolíkom, mal by vedieť, že 1. Božie prikázanie hovorí o tom, že ten, komu dôverujeme, nie je ani čierna mačka, ani biela mačka, ani červená šnúrka na zápästí, ani otvorené, či zatvorené okno… – ale jedine Svätý a Trojjediný Boh.
Za duše zomierajúcich, alebo tých, ktorí už zomreli sa máme modliť, prinášať za nich obety, či už sami alebo prostrednictvom kňazov – Božích služobníkov.
Ponúkam aj tieto modlitby, ktoré sa zdravotné sestry môžu pri zomierajúcom, alebo zomrelom pomodliť. Modlí sa ich rovnako privolaný katolícky kňaz. Rovnako môžu tiež aspoň raz v roku zavolať na oddelenie kňaza, aby oddelenie požehnal (obyčajne okolo sviatku Zjavenia Pána – 6.1.) alebo sa s tými, ktorí o to majú záujem, ináč pomodlil (požehnanie adventného venca na oddelení – v čase keď nám začal advent). A možno mu položia aj iné zaujímavé otázky, na ktoré im rád odpovie, alebo aj čosi napíše.
MODLITBA PRI ZOMIERAJÚCOM:
Odporúčam ťa, drahý brat (drahá sestra), všemohúcemu Bohu a zverujem Ťa do rúk toho, ktorý ťa stvoril; vráť sa k svojmu Pôvodcovi, ktorý ťa utvoril z prachu zeme. Keď opustíš tento pozemský život, nech ti prídu v ústrety Panna Mária, anjeli a svätí. Nech ťa vyslobodí Kristus, ktorý bol za teba ukrižovaný, nech ťa oslobodí Kristus, ktorý za teba umrel, nech ťa vovedie do raja Kristus, Syn živého Boha. On, dobrý Pastier, nech ťa spozná medzi svojimi ovečkami, nech ťa oslobodí od všetkých hriechov a prijme medzi svojich vyvolených. Kiež uzrieš svojho Vykupiteľa z tváre do tváre a kiež budeš naňho hľadieť na veky vekov. Amen.
MODLITBA PRI ČLOVEKU, KTORÝ ZOMREL:
Svätí Boží, príďte na pomoc, anjeli Pánovi, ponáhľajte sa v ústrety. Vezmite túto dušu a zaveďte ju pred tvár Najvyššieho. Nech ťa prijme Kristus, ktorý ťa povolal a nech ťa anjeli vovedú do lona Abrahámovho. Vezmite túto dušu a zaveďte ju pred tvár Najvyššieho. Odpočinutie večné, daj mu (jej), Pane a Svetlo večné nech mu (jej) svieti. A zaveďte ju pred tvár Najvyššieho.
Odporúčame ti, Pane, dušu tvojho služobníka (dušu tvojej služobnice) …………… (tu vyslovte jeho/jej meno), ktorý(á) už opustil(a) tento svet. Pre svoje láskavé milosrdenstvo odpusť mu(jej) viny, ktorých sa dopustil(a) z ľudskej krehkosti. O to ťa prosíme skrze Krista, nášho Pána. Amen.
o. Rudolf, duchovný správca FN Trnava
Ďakujeme, o. Rudolf za veľmi podnetný a krásny list.
O. Rudolf, ďakujeme, krásny list. Môžem ho rozposlať ďalej. Je veľmi poučný. Prajem požehnaný deň.
Dobrý deň,
som veľmi rada, že sa niekto zaoberá aj touto problematikou. Ja by som navrhla voliteľný predmet, alebo ak aj nie, možnosť pre sestry či už budúce (študentky) alebo sestry pracujúce v klinickej praxi niečo ako seminár a podobne. Na báze dobrovoľnosti.
Ako sestra – pedagóg a ako dobrovoľník som mala veľa možností ocitnúť sa v uvedených situáciách.
Vyrastala som v rodine aktívnych veriacich – a to aj činmi, skutkami. Veľkým vzorom mi bol aj môj otec, s ktorým sa viedla širokosiahle rozhovory a diskusie na viaceré témy všeobecného, odborného a spirituálneho charakteru. Pamätám si, že keď náhle (na žilovú trombózu) zomrel náš opapinko (opapa – mamičkin otecko) môj otec všetko nechal tak a išiel za omamou k nebohému opapovi, mňa vzal so sebou. A začal mu čítať zo svätého písma a potom sa začal modliť – priblížim obsah modlitieb – aby jeho duša bola privedená do nebeského kráľovstva a pod. Bola som vtedy ešte len malé dievčatko, ale toto mi utkvelo v pamäti a hlavne v srdci.
Potom, neskôr na praxi už ako študentka strednej zdravotníckej školy sa nám na praxi prihodilo (za tie 3 roky čo sme absolvovali prax v nemocniciach) cca 18x že sme boli svedkami umierania pacienta a jeho odchodu do večnosti. Vtedy som potichu vošla do izby (ešte bol socializmus tak som veľmi riskovala keby ma niekto prichytil že sa modlím) a chvíľu som sa modlila, potom som sa vrátila k spolužiačkám do inšpekčnej izby sestier.
Neskôr som takto „opatrne“ usmerňovala študentky že podľa prejavenie vôle pacienta (jeho vierovyznania) by sme mali pacientovi umožniť aj prijatie sviatostí, lebo tu už medicína nepomôže, ale je tu ešte niečo veľmi dôležité…čo by sa malo urobiť a je to jedinečný prostriedok pomoci.
Doopatrovala som oboch mojich rodičov. Keď zomierala moja mamička, tiež som bola stále pri nej a modlila som sa, aj otecko keď zomieral – doslova ma museli upozorniť že ho prišli vziať… modlila som sa asi 3 hodiny, ráno bol kňaz a denne dostával 2x eucharistiu ako výnimku, veľmi som vďačná duchovnému – kňazovi ktorý umožnil mojim rodičom dôstojný odchod do večnosti.
Napíšem Vám čo sa mi v tejto súvislosti stalo:
Na nemenovanom oddelení sme mali hospitalizovaná mladú dámu, matku 3 detí s vážnou diagnózou, v terminálnom štádiu ochorenia. Mala ťažký život s manželom, ktorý pil, bol hrubý a pod. Pani mala hrozné bolesti, podávali sme i.v. opiáty. Najviac ju trápilo čo bude s deťmi, to ju trápilo viac ako tie hrozné bolesti. Povedala že jej život nestál za veľa… . Bola zúbožená, ubolená, schudnutá a ako som sa jej prihovorila akoby ma Duch Svätý osvietil – položila som jej otázku: Povedzte mi kedy ste boli najviac v živote šťastná? A tu akoby sa jej na chvíľu oči rozžiarili a začala s ťažkosťou ale stále lepšie rozprávať—keď bola v lete u starých rodičov, keď ma prijali do učňovskej školy za cukrárku a keď som vyhrala 2. cenu za najlepšiu tortu, keď som sa zaľúbila, dozvedela som sa že budeme mať bábätko, keď sa narodilo zdravé, potom som porodila druhú dieťa – chlapčeka a … ako to rozprávala, mala som pocit, že na chvíľu zabudla na všetko zlé čo si vytrpela s mužom, aj tú hroznú bolesť a zrazu prestala rozprávať, potichu odišla..
Neviem, možno sa mýlim, ale mala som taký dobrý pocit, že mi takto povedala o období kedy bola šťastná, neodišla s pocitom, že jej život bol nanič, že akoby si vzala to krajšie, čo ju v živote stretlo.
Druhý príbeh:
To som bola ešte študentka SZŠ a zomieral vysoko postavený člen ÚV KSČ. na moje prekvapenie si dal zavolať kňaza, jeho deti s tým nesúhlasili, ale povedal, že nemá čo stratiť, len môže získať. Zvláštny postoj, ale aj to niečo znamená – na smrteľnej posteli prehodnotil svoj život.
Nakoniec aj bolesť má svoj význam – očisťujúci, keď už nič iné nepomôže, bolesť urobí to, čo mala urobiť láska, zníži, utíši a prijme k prehodnocovaniu, oddelí plevy od zrna a pod. Ale toto je na dlhú, filozofickú debatu.
Srdečne pozdravujem a prajem veľa možností konať dobro.
PbJK!
Veľmi pekne ďakujem za Vaše vzácne osobné svedectvá, pani Ivica, že si ich môžu prečítať aj iní.
Rád by som sa dostal aj k (budúcim) sestrám, ak príde pozvanie, urobím všetko preto, aby sme konkrétne hovorili aj o spirituálnej oblasti, ktorá je súčasťou holistického prístupu k hospitalizovaným (nielen k pacientom). S úctou a vďakou,
Rudolf.