Vatikán 11. januára (VaticanNews)
Vyšlo Posolstvo Svätého Otca Františka k 31. svetovému dňu chorých, ktorý si pripomenieme 11. februára. Pápež František v posolstve poukazuje na model milosrdného Samaritána, ako na kresťanský štýl súcitu. Žiť ľahostajne tvárou v tvár bolesti nie je riešením.
Kto je chorý človek? Ten, ktorého sa treba zbaviť, ktorý sa trápi svojou záťažou a slabosťou. Alebo niekto, kto narúša pevný krok tých, ktorí nemajú problémy, „kto narúša ľahostajnosť a spomaľuje tempo tých, ktorí postupujú, akoby nemali bratov a sestry“. Je to osoba na križovatke medzi ľahostajnými okoloidúcimi a milosrdným Samaritánom z evanjeliového príbehu, v ktorom je dobitý a polomŕtvy človek pri ceste prekážkou tvárou v tvár „odmietnutému bratstvu“ a tvárou v tvár skutočnostiam a súcitným hnutiam tých, ktorí sa rozhodnú zastaviť a pomôcť, a tak „vytvoriť bratskejší svet“. Pápež sa vracia k tak často citovanému podobenstvu a kladie ho do centra posolstva k 31. svetovému dňu chorých, ktorý sa bude sláviť 11. februára, s viacerými dôsledkami.
„Postaraj sa oňho“ je názov posolstva, ktoré si požičiava Samaritánovo odporúčanie hostinskému, vyzvanému, aby sa postaral o zraneného muža, kým sa pocestný solidárne nevráti. Pápež píše, že „Ježiš sa obracia aj na každého z nás“ a že ukazuje – čo je koncept zdôraznený aj vo Fratelli tutti – „s akými iniciatívami je možné obnoviť spoločenstvo, počnúc mužmi a ženami, ktorí krehkosť druhých považujú za svoju vlastnú“ a stavajú sa proti „spoločnosti vylúčenia“. Práve encyklika o bratstve, pripomína František, navrhuje „aktuálne čítanie podobenstva“, pretože si všíma „mnohé spôsoby“, ktorými sa dnes ľudia otáčajú chrbtom k trpiacim. „Skutočnosť, že zbitý a okradnutý človek je opustený na ceste,“ konštatuje František, „predstavuje stav, v ktorom je ponechaných príliš veľa našich bratov a sestier vo chvíli, keď najviac potrebujú pomoc.“ Hovorí, že „útoky“ na ľudský život a dôstojnosť sú mnohé a rozmanité a že „všetko utrpenie sa odohráva v rámci „kultúry“ a medzi jej protikladmi“.
Organizovaná starostlivosť
To, čo zachraňuje chorého a trpiaceho človeka pred osamelosťou a opustenosťou, ktorú môže prežívať, je „moment pozornosti“, „vnútorné hnutie súcitu“. Samaritán, hovorí pápež, tým, že sa správa k cudzincovi a nešťastníkovi, ktorého stretne, ako k bratovi, „bez toho, aby o tom premýšľal, mení veci, vytvára bratskejší svet“. A práve podľa tohto evanjeliového príkladu, pokračuje, sa Cirkev musí riadiť, ak chce byť skutočne „správnou poľnou nemocnicou“. A v schopnosti Božieho slova byť „vždy osvietené a aktuálne“ vidí František, ako sa „uplatňovanie bratstva“, ktoré sa začína, ako v podobenstve, „od stretnutia tvárou v tvár, môže rozšíriť na organizovanú starostlivosť“.
Lekcie z Lúrd
V závere svojho posolstva sa František vracia k rokom pandémie, ktoré podľa neho „zvýšili náš pocit vďačnosti za tých, ktorí každý deň pracujú pre zdravie a vedecký výskum“. Nestačí však vyjsť z „takejto veľkej kolektívnej tragédie s uznaním hrdinov“, pretože covid tiež „ukázal štrukturálne limity existujúcich sociálnych systémov“. Pápež povedal, že vďačnosť musí „zodpovedať aktívnemu hľadaniu stratégií a zdrojov v každej krajine, aby sa každému človeku zaručil prístup k starostlivosti a základné právo na zdravie“. Z Lúrd, uzatvára, pochádza „lekcia zverená Cirkvi v srdci moderny. Nie je dôležité len to, čo funguje, a nie je dôležité len to, kto vyrába. Chorí ľudia sú stredobodom Božieho ľudu a napredujú spolu s ním ako proroctvo ľudskosti, v ktorom je každý cenný a nikto nie je odmietnutý.“